Romana Juhásová, 21. novembra 2013
V seriáli Neviditeľní fotografi vám prinášame príbeh fotografky Katy Sedlak. Unikátny projekt, ktorý spustil Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, vám predstavuje talentovaných slovenských a českých fotografov. Kata Sedlak je trojnásobná matka na plný úväzok a každodenne prežíva bežné drobné radosti rodinného života. V podobe jej krásnych fotografií však dostávajú pocit výnimočnosti. Pod názvom Summer stories sa skrýva leto jednej rodiny, doma na záhrade či pri mori, s deťmi v hlavnej úlohe.
Zaujali ste fotografiami z cyklu Summer stories. Koho, respektíve čo iné okrem vašej rodiny môžeme nájsť vo vašom portfóliu?
Fotím asi od šestnástich rokov, začalo to klasicky krajinkami a portrétmi, bez toho aby som sa zaoberala technickou stránkou fotografie. Postupne ma čoraz viac bavili ľudia. Pred materskou som fotila ľudí stále, robila som aj zákazky, rok som strávila s hudobnou skupinou. Dalo mi to veľa, pretože ma akoby hodili do vody a musela som sa naučiť pracovať so svetlom priamo počas fotografovania. Vždy ma fascinovali ľudia, ich emócie a oči, v ktorých sa odrážajú. A príroda, ale nie krajinky, skôr jej časti ako voda, stromy, oblaky. Tieto prvky využívam v spojení s ľuďmi veľmi rada a často.
Aký je váš príbeh zblíženia s fotografiou?
Už ako dievča som mala potrebu odovzdať môj pohľad. Nikdy som sa nevedela nájsť, rozhodnúť sa, či ma viac baví maľba a či fotografia a navždy som asi zostala niekde medzi tým. Zlom nastal v marci tohto roku, môj muž – výtvarník potreboval fotky k novému dielu. Spravila som jednu, ktorá sa mi naozaj páčila, tak som ju poslala do Photo Vogue. To, že mi v jeden deň okamžite zobrali tri fotografie, z ktorých jedna bola označená ako to najlepšie z daného dňa, ma naštartovalo. Povedala som si: „Poď do toho, už sa neboj…“. Myslela som si, že už nemám šancu, pretože väčšina fotografií, ktoré v súčasnosti kolujú, sú mimo môjho vkusu. Dnes mám zmluvu s Art Commerce. Rozbieha sa to úspešne. Na Neviditeľných fotografov som náhodou natrafila potom, ako fotograf Matúš Zajac použil jednu moju fotografiu na stránke Slovak Documentary Photography, kde som si všimla odkaz na tento projekt.
Vaše fotografické súbory možno nazvať reportážami. Považujete sa za dokumentárnu fotografku?
Veľmi sa mi páči postup vytvoriť si projekt a spraviť z toho čosi viac, vytváram príbeh, ale výtvarne. Summer stories tvorí veľa fotografií, avšak každá sa dá použiť aj ako samostatná. Ale vždy musím mať príbeh, takže pravdepodobne ide o dokument.
Všetky vaše fotografie pôsobia radostne. Fotíte len pozitívne veci?
Ešte som sa asi nedostala k zlým veciam, hľadám skôr tie radostnejšie, doma a aj pri cestovaní. Fotožurnalisti zväčša zaznamenávajú to zlé, vyhľadávajú utrpenie a chudobu a vyzerá to pôsobivo. Ako je mi vlastné, aj toto robím opačne. Moje výtvory sú pozitívne, dramatické zväčša len v prevedení, teda s dramatickými oblakmi a čiernobiele. Takže dokumentárna pozitívna fotografia.
Momentálne ste na materskej dovolenke, čo ste robili predtým, ako prišli deti?
Som veľmi tvrdohlavá a ťažko sa mi načúvalo postupom. Strednú školu som vyštudovala elektrotechnickú, ale aj to bolo nasilu, boli to pre mňa zbytočne zahodené hodiny. Tak som si vybrala cestu samouka. Teraz som matka, ale práca, ktorá ma živila, bol grafický dizajn a fotografia. Stále mám rada aj maľbu, pôsobí na mňa upokojujúco. Sú chvíle, keď si sama vynadám, prečo som neskúsila školu, ale pri samotnej tvorbe mi to až tak nechýba. Najťažšie je to v tom, že nemám kontakty. Ale treba zabojovať, nebáť sa niekomu napísať, osloviť.
Čo bude teraz so Summer stories?
Projekt som uzavrela pred pár týždňami, teraz sa ho snažím dostať do zahraničných magazínov, pomaličky sa mi to darí, nedávno ho uverejnili v časopise Dodho. Vo februári by som mala mať výstavu v galérii v Piešťanoch, s fotografiami na veľkom formáte a navyše vyjde malá knižka. Chcem to posúvať ďalej, nechcem, aby moje niekoľkomesačné úsilie zapadlo prachom a medzitým si vymýšľam už aj zimný projekt, aby som nezaspala.
Bolo to náročné fotiť deti?
Do istého veku áno. Najstaršia sa fotí rada, ale malí chlapci o tom buď nemohli vedieť, alebo sa im to muselo strašne páčiť.
Na čom pracujete momentálne, keď už je letná práca uzavretá?
Veľmi sa mi páči tematika slovenských krojov. Ďalej mám v hlave projekt s jedným chlapcom, ktorý je veľmi pekný a vidím v ňom skrytú ženu, rada by som zdokumentovala premenu muža na ženu. Chcem znázorniť rozdiel medzi tým, čo je a tým, čo by chcel. Od práce s deťmi si momentálne s radosťou oddýchnem. Momentálne si dávam až do konca roka prázdniny od fotografovania.
Ste úplný samouk, aké boli prvé fotografické pokusy?
Vždy ma to bavilo, prvé pokusy prebiehali so starou Smenou (ruský fotoaparát, pozn. red.) mojich rodičov. To, čo som videla, som potrebovala dostať von. Otec mi k 18. narodeninám daroval prvú zrkadlovku Minoltu, z nej som dostala maximum, čo sa len dalo. Niekto musí rozprávať, niekto spievať, mňa vždy bavilo dostávať emócie von vo forme fotografie. Všetko som sa naučila sama, nenavštívila som ani jeden workshop, školu už vôbec nie. V tomto som taký zvláštny introvert, veľmi sa hanbím, keď prídem medzi ľudí s technickými poznatkami, ktoré sú pre mňa španielskou dedinou. Možno je to na škodu, neviem.
Roky ste sa živili grafickým dizajnom. Vaše fotografie občas grafiku dokonca pripomínajú…
Áno, všetko je vždy spojené. Pre mňa fotografia nikdy nie je len fotografiou, niekedy v nej vidím maľbu, inokedy grafiku. Môj najväčší sen je ale dostať sa k filmu, vždy pozorujem v obrazoch aj nejaký film, odvíjajúci sa príbeh.
Čo by ste chceli fotografiami ukázať? Čo chcete aby ľudia pri pohľade na ne videli, cítili?
Sú to v podstate obyčajné udalosti, ktoré zažije úplne každý, nedeje sa tam nič výnimočné, nič, čo by si ľudia nemohli bežne dovoliť. Sú to bežné denné fotky rodiny, ale chcem ukázať, že ten život sa dá vidieť aj inak. Chcem aby sa človek pozastavil, povedal si, že situácie sú úplne normálne, ale on ich tak nevidí. Ukázať úplne iný pohľad na obyčajné veci. Potom sa pozrú na oblaky, more a vedia si ich predstaviť úplne inak. Niečo nad tým. Som veľmi tvrdohlavá a i keď sa snažím o niečo iné, vrátim sa k môjmu pôvodnému videniu. Možno sa mi niekto snaží poradiť, že je tam zrno, „prepal“, či iné vady, ale ja to tak proste vidím a nemením.
Kto a čo vás inšpiruje?
Prvá naozajstná láska k fotografii vznikla vďaka cestopisu Zigmund a Hanzelka – Afrika. Tam sa mi začal formovať pohľad, ktorý mám doteraz. Ale ak by som mala označiť umelca, ktorý je pre mňa vzorom, tak to je Anton Corbijn. Jeho fotografie vo mne vždy vedeli vyvolať dialóg medzi samotným fotografom a objektom. Pri mojej tvorbe mi veľmi napomáha aj samotná hudba, je to časť celku, ktorý uzatvára kruh. Pre mňa je to vždy taký malý film. Predstavím si, čo bolo pred tým a čo sa stane následne. Chcem, aby bola moja fotografia čo najviac výpovedná.
Čo vám fotografia dáva?
Voľnosť, krídla, pocit istej výnimočnosti. Je to vec, pri ktorej mi nikto nekáže, ako čo urobiť, nemusím sa nikomu prispôsobovať, ide tu o mňa a môj pohľad.
Aký je váš cieľ?
Chcela by som sa dostať do povedomia, aby ľudia spoznávali môj rukopis. Rada by som sa fotografiou živila, po toľkých rokoch viem, že je to môj život. Aby práca bola moja radosť, aby ma to nenudilo a tešilo.
Projekt realizuje Robert Vano Gallery v spolupráci s Webmagazin.sk
Uverejnili sme na: RVG, NF, WMG
Partneri sprievodných akcií: Art of Photography.eu, FUJIFILM Europe GmbH, Art Hotel Kaštieľ Tomášov
FOTOGALÉRIA
