Romana Juhásová, 15. mája 2014
Unikátny projekt, ktorý pripravil Robert Vano Gallery v spolupráci s Webmagazin.sk , predstavuje talentovaných slovenských a českých fotografov. Radu milovníkov klasickej fotografie tentoraz spestrí Hugo Nágel, ktorý nedá dopustiť na moderné technológie a svoje abstraktné výpovede zhotovuje „fotomobilom“. Výdobytky doby sú nekompromisné aj k fotografii, na mobilných telefónoch mnohí nezachytávajú len okamihy svojho súkromia, ale aj umenie a situácie hraničiace s fotožurnalistikou, vyznávačov mobilných telefónov dokonca neodmieta ani prestížna agentúra Magnum. Aj Hugo Nágel zastáva názor, že nezáleží na tom čím sa fotí, lebo najlepší aparát je ten, ktorý máme práve pri sebe. A kto dnes so sebou nemá mobilný telefón vždy a všade?
Aké okolnosti Vás motivovali k potrebe vyjadrovať sa prostredníctvom fotografie?
Obaja rodičia sú akademickí maliari. K umeniu ma viedli odmalička, na strednej škole som chodil som na základnú umeleckú školu, kde sme pod vedením pána Breiera pracovali s analógom. Neskutočne ma to bavilo. Mal som starú Prakticu, s ktorou som neustále “cvakal”, vyhral som aj nejaké tie detské súťaže. Potom prišla zlá puberta a vzdal som to, na pokusy ako umelecké štúdium sa zabudlo a s fotením som prestal na dlhých šesť rokov. Dlho som vzdoroval vplyvu rodičov, nechcel som ich poslúchať, ale stále som v sebe niečo po nich mal. Časom tvorivé vlohy zvíťazili nad detským vzdorom. Zmena k lepšiemu nastala s príchodom fotomobilov, vďaka ktorým som sa pre každodenné dokumentovanie toho, čo ma stretlo, opäť nadchol.
Aj na Vašej stránke sa opisujete ako dieťa, ktoré nepočúvalo rodičov…
Puberta je hrozné obdobie, ale postupom času som zistil, že to, čo mi rodičia dali ako dar, aj tak možno i nevedomky využívam. Aktívne fotografujem štyri roky. Keby som ich počúval skôr, možno som niekde úplne inde.
Fotografujete vo voľnom čase, sám sa ani fotografom nenazývate. Čo je teda Vašou profesiou?
Donedávna som pracoval v autodoprave, ale práca vo veľkej korporácii nebola pre mňa. Teraz pôsobím v animačnom štúdiu, kde robím všetko od grafiky, cez fotenie po pomoc pri natáčaní. Inak aktuálne už tretí rok pracujem na asi metrovom modele Titanicu, ktorý by som chcel ponúknuť dopravnému múzeu.
Takže fotografujete zatiaľ len pre radosť.
Áno, pre mňa je základom fotografie radosť, robí radosť mne a keď navyše poteším fotografiou niekoho iného, je to dokonalé. V lete plánujem využívať Lomo aparát a výsledné fotografie darovať priateľom ako fotopohľadnice. Zároveň je fotka mojim osobným psychoterapeutom, na to predsa koníčky sú.
Čo upúta vašu pozornosť?
Moje výpovede majú abstraktnú formu. Hľadám si vlastný intímny vesmír vo vyslovene škaredých veciach na ulici, v prasklinách, v hrdzi, v narušeniach. Naposledy som fotil hraničný prechod Rajka, ktorý je úplne rozbitý. Ponachádzal som tam tie najkrajšie veci, také malé vesmíry. Napríklad strieborná strecha zarastená machom ma očarila. Každý nech si v tom nájde čo chce, len nech zapojí fantáziu. Ja v poslednej dobe vo všetkom nachádzam tvár. Milujem opustené miesta, pretože tam je zastavený čas. Sú veľkým zdrojom mojich fotoinšpirácií, napríklad kamaráti majú skúšobňu v nefunkčnej továrni, kde sme našli výbavu a denníky robotníkov. Tí ľudia odtiaľ dávno odišli, no zároveň tam stále sú. Často fotografujem aj humor. Fotografiu považujem aj za výborný prostriedok jemnej irónie a vtipu.
Aká fotografia je humorná?
Napríklad ľudová irónia je výborná. Alebo pri autoportrétoch sa zabávam sám na sebe, čo je podľa mňa veľmi dôležité. Ľudia sú teraz strašne vážni, prechádzajú sa po nákupných centrách a dbajú na to, aby boli tip-top. Ale v konečnom dôsledku – o čo ide?
Vaša tvorba je zaujímavá tým, že z 90 % pochádza z mobilného telefónu.
Zastávam názor, že fotenie je radosť a nezáleží na tom čím sa fotí, ale čo sa fotí. Mobil je úžasne flexibilný, kedysi som si ešte vyrábal malé objektívy, rozoberal som staré kompakty. Dnes už sa takáto fotografická sada pre mobilné telefóny dá zakúpiť, ale kvalita je otázna, radšej si ich prispôsobujem sám. Posledný vynález som odpozeral z Ameriky, kde chlapci zistili, že sa dá veľmi pekne využiť hračkársky laser, vo vnútri ktorého je malá šošovka. Telefón je praktický, mám ho predsa stále so sebou. Môžem upravovať fotografie aj v čakárni u doktora. Navyše, pri kompaktnom fotoaparáte a pri digitálnej zrkadlovke mi chýba nejaká chyba, svetelný lom, príjemná rozmazanosť, zrno. Fotomobily sú krásne nekvalitné a hravé. Práve tá nekvalita vie urobiť to, čo ma na fotke vždy bavilo a priťahovalo. A tou je fantázia, ktorá je u každého odlišná a výnimočná.
Využívate aj aplikácie ako momentálne moderný Instagram?
Instagram je krásna vec, pretože vychováva ľudí, aby boli umelecky cítiaci v každodennom živote. Ja ho absolútne obhajujem. Bohužiaľ u nás je mierne nepochopený, ľudia si s ním fotografujú praženice a iné raňajkové jedlá a v zahraničí na Instangrame vznikajú krásne kolekcie. Keď som si ho inštaloval, telefón mi náhodne prednastavil dvoch “priateľov”. Bolo to dievča zo Slovenska a chlapec z New Yorku. Slovenka fotila jedlo, seba s kamarátkami a Američan umenie, ktoré by som si bez problémov zavesil na stenu do obývačky.
Viete o nejakých úspešných fotografoch, ktorí sa taktiež nestránia takýchto moderných technológií?
Napadá ma kontroverzný Terry Richardson, má veľmi zvláštne fotografie z ulice, ktoré vznikli mobilom. Na internetových portáloch je ale takýchto fotografov oveľa viac, avšak tá hranica medzi brakom a umením je veľmi tenká.
Koho tvorba Vás oslovuje?
Každoročne pre mňa bola inšpiratívna návšteva výstavy World Press Photo a Mesiaca fotografie celkovo. Ako konkrétny predstaviteľ krásnej street fotografie ma napadá Rudolf Baranovič, veľmi ho uznávam, pretože je pre fotografiu neskutočne nadšený. Alebo český reportér Ján Šibík a fotožurnalisti všeobecne. Nechápem ako to títo dokumentaristi dokážu, stlačia spúšť v dokonalom okamihu a všetko je, ako má byť.
Vaše portfólio prezentujete pod pseudonymom Hudiny.
Pochádza od kamarátov, ktorí majú kapelu a od začiatku som im pomáhal úplne so všetkým. Nazvali ma teda podľa kúzelníka Henriho Houdiniho, ale keďže som Hugo, prispôsobila sa i prezývka. Aj na stránke na sociálnej sieti venovanej mojej tvorbe vystupujem ako John Hudiny – fiktívna postava. Nikdy som sa nenazval fotografom, zatiaľ si to nedovolím.
Ako hodnotia Vaše moderne zhotovené fotografie umelecky založení rodičia? Nie sú zástancami starej školy?
Moji rodičia dlho fotili na analóg, z ktorého vychádzali krásne fotografie, ale keďže to bolo limitujúce, dostali na Vianoce kompakt a začalo sa úplné “Japonsko”. Takú radosť v očiach som ešte nevidel. I keď nie sú profesionálnymi fotografmi, majú na to oko, sú mojimi všeobecnými estetickými mentormi. Obaja sú veľmi dobrými a konštruktívnymi kritikmi, keďže sú aj pedagógmi, majú v tom prax.
Ste v oblasti fotografie ambiciózny?
Zatiaľ je mojou ambíciou vyhotoviť najlepšiu fotografiu, akú len dokážem. Fotografiu, na ktorú každý fotograf čaká celý život.
Projekt realizuje Robert Vano Gallery v spolupráci s Webmagazin.sk
Uverejnili sme na: RVG, NF, WMG
Partneri sprievodných akcií: Art of Photography.eu, FUJIFILM Europe GmbH, Art Hotel Kaštieľ Tomášov
FOTOGALÉRIA
