Romana Juhásová, 2. júna 2014
Seriál “Neviditeľní fotografi” v najnovšom dieli predstavuje pútavú tvorbu Andreja Lojana, ktorého nadchlo dokumentovanie sociálnych tém. Fotografovu výpoveď prináša Robert Vano Gallery v spolupráci s Webmagazin.sk.
Andreja Lojana fotografia zaujala ako prostriedok, vďaka ktorému dostáva možnosť zachytiť vzrušujúcu pravdu každodenného života. Prv realitu načrtával ceruzkou, s pomocou profesionálov sa však počínajúc rokom 2001 stal reportážnym fotografom telom i dušou so zameraním na sociálne témy. Jeho prácu ohodnotila i porota foto žurnalistickej súťaže Slovak Press Photo. Nemalé prvé úspechy má teda za sebou, avšak ako oddaný reportér si kladie vyššie ciele ako diplomy na stene.
Prečo ste sa rozhodli venovať fotografickej tvorbe?
K fotografii, respektíve umeleckej tvorbe ako takej, som sa prepracoval cez výtvarné umenie. Počas štúdia na strednej škole som od brata dostal knihu “Kurz kreslenia”. Pomocou tejto knižky, ktorá obsahovala rôzne skice zo života, som sa učil kresliť. Myslím, že každodenným cvikom to dokáže každý. Zo žartu hovorievam, že sa mi po čase prestalo chcieť zachytávať realitu vlastnoručne, tak som zatúžil po fotoaparáte. Začal som si všímať fotografie, učarovali mi najmä tie v časopise National Geographic, ktoré boli nielen esteticky dokonalé, ale bolo za nimi aj čosi viac. Tento záujem si všimla mama a v roku 2001 mi darovala môj prvý fotoaparát.
Nasledovalo samoštúdium, alebo ste sa zverili do rúk vzdelávacích inštitúcií?
Asi každý fotograf zažil taký ten vnútorný boj. Na začiatku fotografuje motýle, kvietky, výsledky sú nádherne farebné a ostré pohľadnice. Takéto fotografie sú v súčasnosti všade okolo nás. Ale práve v spomínanom magazíne National Geographic som nachádzal fotografie, ktoré nielen lahodili oku, ale dokázali ma chytiť za srdce. Sprostredkovane som sa učil prezeraním takýchto fotografií a definitívne ma k dokumentárnej fotografii priviedli workshopy, najmä tie vedené Matúšom Zajacom.
Takže po prekonaní vnútorného boja vyhrala reportážna fotografia?
Pravdepodobne to má súvis so spomínanou kresbou. Kvôli cviku som so sebou nosieval malý vreckový skicár a vo voľnej chvíli načrtával dianie naokolo. Autoportrét v zrkadle u holiča, kamarátov na vojne, ľudí oddychujúcich v kaviarni. Asi v tomto tkvie môj sklon k dokumentárnej fotografii. Život ma zaujal.
A Vaše fotografie evidentne zaujali aj ľudí. Konkrétne jedna, ohodnotená v rámci Slovak Press Photo.
Keď človek niečo robí, chce to samozrejme robiť dobre. Toto ohodnotenie mojej práce ma nemálo potešilo, tak detsky som po tom túžil. Fotografia, ktorá získala prvé miesto v rámci kategórie Každodenný život, pochádzala z Domova sociálnych služieb v Bojkovej, kde som sa stretol so zaujímavými životnými osudmi duševne chorých ľudí. Toto zariadenie bolo veľmi staré a väčšina obyvateľov v ňom strávila takmer celý svoj život.
Bola to vaša prvá sociálna téma?
Nie, išlo v poradí asi o šiestu mnou spracovanú sociálnu tému. Prvá bola séria s názvom Nevšedná všednosť, pracoval som na nej štyri roky a zachytáva každodenný život budúcich kňazov. Dlhodobo dokumentujem societu motorkárov, stále nedokončenú sériu pomenúvam Milovaní a nenávidení, nazval by som ju mojou srdcovou záležitosťou. Z minulosti si spomínam na mimoriadne zaujímavý projekt HoPe, v rámci ktorého som sa dostal k bezdomovcom, ktorí v celodennom centre starostlivosti hrajú divadlo. Hrajú v ňom však vlastné osudy. Neboli to profesionálni herci, vložili do toho samých seba. Fotografoval som aj v Petrohrade, mal som šťastie, že som ho mal možnosť navštíviť počas osláv pravoslávnej veľkej noci, ktorá je oproti tej našej slovenskej kalendárne posunutá a rituály s ňou spojené Rusi naozaj intenzívne prežívajú.
Čomu sa venujete v civile?
Vyštudoval som teológiu, avšak momentálne je môj profesný život absolútne prepojený s fotografiou. Občasne fotografujem pre tlačené médiá – .týždeň a Hospodárske noviny. Taktiež po asistovaní viacerým fotografom som sa sám stal lektorom Akadémie kreatívnej fotografie.
V čom vidíte dôležitosť približovať sociálne témy verejnosti?
Dokumentárny fotograf je svedkom doby a tým, že sa svojim témam venuje do hĺbky, nachádza v nich čosi menej zjavné, čo si bežné oko nepovšimne. Možno pravdu? Niekedy mi dokumentárni fotografi prídu skôr ako filozofi, alebo humanisti, psychológovia. Zaoberajú sa určitou témou a na vyjadrenie svojich záverov používajú médium fotografie, kľudne by mohli byť aj spisovateľmi, majú svetu čo povedať, ale vybrali si práve obrazovú formu vyjadrenia.
Ako k objektom vášho záujmu pristupujete? Základom je pravdepodobne nadviazanie vzťahu založeného na dôvere.
Základom je dostať sa do danej témy nielen fotograficky, ale aj ľudsky. To ma na fotografii baví. Tí ľudia vycítia, ako sa k nim fotograf stavia. Dokumentárna fotografia je určite najmä o ľudskosti.
Spomínali ste inšpiráciu v magazíne National Geographic, nachádzate ju aj u konkrétnych umelcov?
Prezerám si diela veľkých reportérov z agentúry Magnum Photos, motivujú ma k tvrdšej práci. Imponuje mi tvorba Salgada, Jamesa Nachtweya a samozrejme Bressona. Zo slovenských fotografov ma oslovil Tibor Huszár, Karol Kállay, Martin Martinček. Nedávno som dostal do daru knihu Antona Podstránskeho, zistil som, že bol naozaj veľký fotograf. Z českých tvorcov je výborný Jindřich Štreit, bolo úžasnou poctou môcť vystavovať fotografie po boku takéhoto významného umelca. Išlo o výstavu Variácie – zo života človeka v Trnave, obsahovala fotografie Jindřicha Štreita, Matúša Zajaca a tie moje.
Prvé úspechy máte za sebou, aké by mali byť tie ďalšie?
Chcel by som, aby ma dokumentárna fotografia stále tešila. Aby som nerozmýšľal nad tým, ako vyhrávať súťaže, ale aby ma proste a jednoducho tešila. Navyše by som si želal, aby sa slovenské magazíny venovali dokumentárnej fotografii na širšom priestore.
Projekt realizuje Robert Vano Gallery v spolupráci s Webmagazin.sk
Uverejnili sme na: RVG, NF, WMG
Partneri sprievodných akcií: Art of Photography.eu, FUJIFILM Europe GmbH, Art Hotel Kaštieľ Tomášov