Romana Juhásová, 07. októbra 2013
Vynikajúci český dokumentarista Jindřich Štreit si v štvrtok 2. októbra k rade úspechov a uznaní pripísal významné medzinárodné ocenenie. Ako historicky prvý fotograf v Čechách a na Slovensku získal titul Doctor honoris causa. Udelila ho Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave.
Najstaršia slovenská umelecká vzdelávacia inštitúcia pri príležitosti svojho 65. výročia ocenila dvoch popredných umelcov – výtvarníka Rudolfa Filu a Jindřicha Štreita, ktorý sa tak stal prvým fotografom s čestným doktorátom. V príhovore vyjadril svoju radosť z uznania nielen jeho práce, ale aj fotografického oboru, ktorý sa po dlhom úsilí dostal na rovnakú úroveň ako výtvarné umenie.
Umelecká rada VŠVU zvážila aj značné zásluhy v rozvoji vzťahov medzi štátmi. Zakladateľ katedry fotografie Ľubo Stacho označil profesora Štreita za staviteľa mostov medzi českou a slovenskou kultúrou, vyzdvihol organizovanie výstav, lektorstvá na spoločných československých tvorivých dielňach a v neposlednom rade dvojročné pôsobenie na bratislavskej VŠVU. “Snažil som sa vždy prispievať k zblíženiu oboch národov,” potvrdil vo svojej slávnostnej reči zástanca česko-slovenského priateľstva Štreit.
Jindřich Štreit doktorát prevzal z rúk rektora a maliara Stanislava Stankociho v divadle P.O. Hviezdoslava, za prítomnosti svojich akademických kolegov a priateľov. Podujatie bolo spojené s výstavou oboch ocenených umelcov In Optima Forma v galérii Médium, ako aj s krstom knihy Obraz a slovo.
Pri tejto slávnostnej príležitosti sme si dovolili položiť profesorovi Štreitovi niekoľko otázok súvisiacich s akademickým titulom i pôsobením.
Pán Štreit, zo srdca gratulujeme k oceneniu. Čo pre vás znamená?
Ďakujem. Každé vyznamenanie je pre človeka obrovskou poctou, pretože vyjadruje, že niekoho oslovil a zaujal. Čestný titul Doctor Honoris Causa vnímam ako najväčšie ocenenie mojej celoživotnej práce a zároveň ďalšie prepojenie Sliezskej univerzity v Opave a Vysokej školy výtvarných umení, čo ma mimoriadne teší.
Každý fotograf považuje za najkrajšie zadosťučinenie niečo iné. Niekoho najviac teší listovanie vlastnou publikáciou, pre niekoho je to zas kniha, či umiestnenie v Czech alebo World Press Photo. Čo je to pre vás?
Najväčšie ocenenie je to, keď moja žena povie, že sa jej fotografia páči. Ona je tá najprísnejšia. (smiech)
Pôsobili ste na rôznych vzdelávacích inštitúciách, aj na Vysokej škole výtvarných umení. Dnes vediete mladých dokumentaristov na Sliezskej univerzite v Opave. Aký ste učiteľ?
To sa musíte opýtať mojich študentov. (smiech) Tu jedného máme.
Odpovedá študent Peter: Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale pán Štreit je naozaj osobnosťou nielen fotografickou, ale aj ľudskou. Máme k nemu veľký rešpekt vzhľadom na jeho skúsenosti, znalosti, ale aj generačný odstup a pokoru, ktorá z neho ide. Je otvorený novým veciam, úžasne inšpiratívny a ľudský.
Keby ste mali študentom dať iba jednu radu, aká by to bola?
Študenti to majú veľmi ťažké, pretože si musia nájsť svoj rukopis. Musia sa vymaniť z okolitých vplyvov a objaviť to originálne, osobité riešenie vlastnej témy. Je to to najťažšie a zároveň najdôležitejšie.
To sa ale pravdepodobne nedá naučiť na prednáške.
Nedá, to sa musí tvrdo vypracovať.
Dnes ste získali významné ocenenie, no presuňme sa do minulosti. Kedy ste sa ako fotograf dostali do povedomia a začali ste si to uvedomovať?
Žiadnu “slávu” som si nikdy nepripúšťal. Žijem na dedine a tam to funguje tak, že či budete akokoľvek úspešný, stále ste dedinčanom a spoluobčania vás berú rovnako. Či vystavujete v Tokiu alebo nie, im je to “egál”. Pre mojich susedov a priateľov som stále Jindra, alebo pán učiteľ, ktorý vyučoval ich deti. Nevedia, že som dnes dostal ocenenie Doctor honoris causa a je im to jedno. Keď si toto človek uvedomí, že všetci sme na rovnakej štartovacej čiare, je to tá najlepšia škola skromnosti a zároveň stimul stále pracovať. Je to veľmi jednoduché.
Foto: Marko Horban