Romana Juhásová, 24. októbra 2014
Robert Vano Gallery a Webmagazin.sk v rámci unikátneho seriálu Neviditeľní fotografi pravidelne prezentujú tvorbu menej známych, no veľmi talentovaných slovenských a českých fotografov. Patrí medzi nich aj Tomáš Manina, ktorý je neviditeľným len mimo architektonických kruhov.
Chcel podľa vzoru starého otca budovy navrhovať, no miesto toho ich zvečňuje. S vysoko profesným prístupom a s citom. Tomáš Manina je profesionálnym fotografom architektúry, no toto povolanie je preňho viac záľubou ako nutnou prácou. Popri komerčných objednávkach pracuje na rozsiahlom projekte o budovaní industriálneho Slovenska a ako doktorand prednáša na tému historických fotografických techník.
Fotografujete architektúru, čo vás k takejto špecializácii viedlo?
Môj dedko bol architekt. Chcel som ísť v jeho šľapajách, ale matematika a fyzika mi nikdy nešli od ruky. Preto som sa rozhodol, že ak budovy nemôžem navrhovať, budem ich aspoň zvečňovať. K tejto myšlienke ma priviedlo štúdium reklamnej fotografie na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne pod vedením docenta Prokopa. Fotografia architektúry bola súčasťou učebných osnov a keďže moje výsledky v tejto oblasti boli o triedu lepšie ako pri ostatných zadaniach, spýtal som sa sám seba, či práve tadiaľto nevedie cesta. Odvtedy som sa všetky témy snažil riešiť cez architektúru. V rozhodnutí ma utvrdil pán profesor Dias, fotograf architektúry s neskonale citlivým prístupom a navyše veľmi ľudský človek. Rozprávať sa s ním bol obrovský zážitok.
S fotografiou ste ale pravdepodobne začali ešte pred nástupom na školu.
Prvý fotoaparát som dostal od dedka, keď som bol asi piatak na základnej škole. Zrkadlovku mi kúpili rodičia v siedmom ročníku.
Ako vyzerá váš pracovný deň?
Momentálne je moja tvorba delená na dve časti. Na komerčnú časť, v rámci ktorej pracujem s developermi, s dodávateľskými spoločnosťami, s investormi a so samotnými architektmi. Ďalej sa spolu s kolegom Jurajom Fifíkom venujem projektu Budovanie Slovenska. Vo svojej voľnej tvorbe experimentujem s camerou obscurou, navraciam sa k pôvodnej fotografii.
Budovanie Slovenska? Povedzte nám o projekte viac.
S Jurajom som sa stretol v Škole úžitkového výtvarníctva v Bratislave, kde sme obaja študovali fotografiu. Zistili sme, že naši dedovia boli zhodou náhod tiež spolužiaci, ale na architektúre. Pôvodný plán spočíval vo fotografovaní stavieb našich starých otcov, no po čase sme sa rozhodli rozšíriť ho a zachytiť celú premenu krajiny z agrárnej na industriálnu. Na diapozitívy fotografujeme továrne, dopravné stavby, mosty, priehrady, všetko, čo sa tu postavilo a po väčšine už nefunguje.
Čo je cieľom projektu?
V prvom rade dokumentovať. Vôbec nie kritizovať, aj keď fotografie tak občas môžu pôsobiť. Konečným cieľom projektu je kniha. Publikácia, ktorá prostredníctvom obrazov porozpráva príbeh o tom, čo ostalo z obdobia budovania Slovenska, teda z obdobia premeny agrárnej krajiny na industriálnu. Pôvodne bol projekt naplánovaný na päť rokov, ale zisťujeme, že sme boli priveľmi optimistickí. Pracujeme na ňom tretí rok a vzhľadom na kvalitu, ktorú požadujeme, máme pred sebou ešte veľa práce. Stále zbierame fotografický materiál. Máme síce asi tristo záberov, ale takých, s ktorými sme spokojní, je možno pätnásť.
Čo bude po uzavretí Budovania Slovenska?
Po dokončení Budovania Slovenska sa plánujem zaoberať nadväzujúcim projektom o Budovaní Európy po druhej svetovej vojne. Táto téma je obrovská a projekt bude zahŕňať tím ľudí.
Nielen spomínané projekty, ale fotografovanie architektúry celkovo pravdepodobne zahŕňa veľa cestovania.
Áno a to je jedna z najkrajších stránok.
Keďže ste fotografi, pravdepodobne je okrem dokumentačnej stránky dôležitá i tá výtvarná.
Výtvarná stránka je najdôležitejšia. Napriek tomu, že fotografovanie architektúry skĺzava ku komerčnej tvorbe, vizuálny dojem je nemenej dôležitý. Nefotografujeme len strohú architektúru, pracujeme s atmosférou a so svetlom, keďže stavby, ako všetko, existujú v istom kontexte. Fotografia je špičkové remeslo a vyžaduje si vysoko profesný prístup. Je nutné pracovať so svetlom, s atmosférou, rozprávať sa s architektmi, ktorí ukážu nový, subjektívny pohľad. Samozrejme, je nutné zistiť pre koho a na aké účely sú fotografie určené, či do architektonickej súťaže alebo na predaj. To sú len niektoré z aspektov, ktoré treba zvážiť, aby bol výsledok dobrý.
Údajne máte za sebou niekoľko výstav a to nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.
Vystavoval som v Dorthmunde, niečo z mojej tvorby sa objavilo aj v časopisoch v Portugalsku, v Nemecku, Mexiku. V rámci Budovania Slovenska pripravujeme ďalšiu výstavu v švédskom Malmö. Do budúcnosti komunikujeme s taiwanským zastúpením na Slovensku a dúfame v možnosť predstaviť našu tvorbu na Taiwane. Bývalý ambasádor pán David Lee bol veľkým fanúšikom nášho projektu, momentálne ale u nás nepôsobí, keďže bol svojou krajinou prevelený. Teší nás, že tento projekt otvára dvere v zahraničí. Zaujímavým paradoxom je väčšia podpora z Českej republiky ako zo Slovenska.
Už vás to neťahá k povolaniu architekta?
Ťahá, no myslím, že to v mojom prípade to nie je možné. Je to pre mňa príliš exaktný odbor, s fotografiou som voľnejší. Ale veľmi rád s architektmi spolupracujem, vždy sú to príjemní ľudia, s ktorými je radosť komunikovať. Mám najlepšie hobby na svete.
Prečo hobby a nie prácu?
Pretože to pre mňa nie je práca. Včera som sa nadránom vrátil z Košíc a napriek únave som nevedel zaspať. Natoľko som sa tešil na vzniknuté zábery, že už o piatej som opäť sedel v ateliéri. Je to hobby, ktoré ma živí. Je to názor na život vyjadrený prostredníctvom obrazu. A je jedno či človek fotografuje krajinu, ľudí, alebo budovy.
Vy fotografujete len budovy?
Nerobí mi problém na moment sa preorientovať, pričom sa snažím spolupracovať s profesionálmi v obore. Napríklad s pánom Kubečkom, ktorý je špičkový slovenský foodstylista. No najdôležitejšie v mojej tvorbe je ale určite architektúra a na ňu sa absolútne sústredím. Páči sa mi, že v zahraničí, napríklad v Nemecku, sa fotografi presne kategorizujú a vznikajú z nich odborníci. U nás jeden fotograf fotí jedlo, krajinu, portréty a ešte k tomu robí svadby, aby mal na kávu.
Na VŠVU ako doktorand prednášate na tému historických techník, konkrétne sa venujete slanému procesu. Ako funguje?
Ide o jednu z pôvodných techník zaznamenávania obrazu. Pracuje sa so soľou a s dusičnanom strieborným, proces je pomerne jednoduchý. Obrazy zhotovujem na klasické maliarske plátna s vysokou gramážou, ktoré najskôr vyperiem, aby boli chemicky čisté. Následne ich namočím do roztoku, suším vo fotokomore, natriem dusičnanom a v ateliéri pri červenom svetle, kde sú pripravené UV lampy, systémom kontaktnej kópie prenášam samotný obraz. Stretával som sa ale s problémom, že obraz naďalej pracoval. Objavil som spôsob, ako ho definitívne stabilizovať. Je to časť receptúry, ktorú si nechávam pre seba.
Neprezradíte ju ani študentom?
Kto je šikovný, príde na to sám. Navyše, keďže dnes sú historické techniky medzi nadšencami fotografie pomerne obľúbené, informácie sa neustále šíria.
Pracujete v školskej komore?
Vôbec, snažím sa tomu vyhýbať, pretože sa v nej strieda veľmi veľa ľudí. Pre mňa je výroba fotografie laboratórny proces, ktorý si vyžaduje maximálnu čistotu a pedantnosť. V stopercentnej kvalite som ho schopný vykonávať len sám, vo vlastnej komore, vo vlastnom ateliéri.
Kombinujete historické techniky s digitálnymi zásahmi, čo vznikne takouto kombináciou?
Vo voľnej tvorbe mám rozbehnutých niekoľko vlastných projektov, najvýraznejším a mojím obľúbeným je Invisible. Technológiou camery obscury zachytávam opustené bratislavské lokácie Kedysi som býval v Berlíne, kde som mal taktiež svoje obľúbené miesta. Plaváreň, kde som sa chodieval kúpať, stanicu, z ktorej som denne cestoval. Tieto lokality som si zaznamenal digitálom. Fotografie zo Slovenska a Nemecka som neskôr skombinoval. Na snímky vyhotovené camerou obscurou som UV atramentu pomocou sieťotlače nanášal latentný obraz nemeckých lokalít a takto sa mi akoby prekryli dve reality. Atrament som navyše trochu „rezol“ fosforom. Výsledný efekt je taký, že človek najskôr vidí čiernobielu fotografiu, potom po stlmení svetla v miestnosti a prepnutí na UV osvetlenie uvidí aj druhý obraz. Po určitom čase sa osvetlenie úplne zhasne a už vidno len nanesený obraz, keďže fosfor sa pomerne rýchlo nabíja. Sú to také zážitkové prezentácie fotografií.
Jedna z vašich fotografií bola v rámci Slovak Press Photo ocenená druhým miestom.
Ocenený súbor bol úvodom do projektu o industriálnych stavbách v Bratislave. Bola to pre mňa potešujúca správa, že sa uberám dobrým smerom.
Existuje fotograf, ku ktorému vzhliadate a ktorý vás ovplyvnil?
Moja vďaka patrí všetkým pedagógom zo zlínskeho ateliéru. Páčia sa aj mi práce Iwana Baana a som vďačný za možnosť stretnúť sa s týmto špičkovým fotografom architektúry. Bolo to minulý rok, absolvoval som s ním pomerne dlhú konzultáciu nad mojim portfóliom. Bál som sa, že na mňa nebude mať čas alebo to vybaví ako gentleman, zdvorilostným potľapkaním po pleci. Skutočnosť však vyzerala úplne inak. Mal som dohodnutú rýchlu niekoľkominútovú konzultáciu, no pán Baan mi venoval takmer štyridsať minút. Poradil mi, čo zlepšiť a ako pracovať. Mal som pocit, že tento človek ma neskutočne osvietil. Usvedčil som sa v tom, že toto je presne to, čo chcem robiť – cestovať po svete a fotografovať architektúru.
Projekt realizuje Robert Vano Gallery v spolupráci s Webmagazin.sk
Uverejnili sme na: RVG, NF, WMG
Partneri sprievodných akcií: Art of Photography.eu, FUJIFILM Europe GmbH, Art Hotel Kaštieľ Tomášov
FOTOGALÉRIA
