Romana Juhásová, 17. apríla 2014
Robert Vano Gallery a Webmagazin.sk dáva možnosť zviditeľniť sa talentovaným slovenským a českým “Neviditeľným fotografom”, tentoraz sa jej chopil svadobný foto reportér Lukáš Gál.
Pôvodom Kysučan Lukáš Gál fotografuje svadby šiesty rok a to bystrým okom dokumentaristu, čakajúceho na povestný rozhodujúci okamih a pútavý príbeh. Svoj postup práce označuje za reportážny, nevtieravý a pokojný, za kľúč k skutočnej svadobnej reportáži považuje ľudský prístup. I preto vníma svoju prácu nielen ako prostriedok obživy, ale ako životný štýl.
Čo vás priviedlo na dráhu svadobného fotografa?
Moja cesta k fotografii jednoducho vyplynula zo života. Inklinoval som k nej odjakživa, vždy som ju považoval za niečo, čo by ma mohlo baviť a napĺňať. Keď chcem niečo robiť, najskôr si to poctivo naštudujem a až potom realizujem. Tak to bolo aj s fotografiou, päť rokov som sa len učil teóriu a do praktickej stránky sa pustil až keď som sa na to cítil spôsobilý. Až na vysokej škole som si za brigádu kúpil prvú digitálnu zrkadlovku. To, čo som vnímal a naďalej považujem za gro fotografie, je reportáž. Vždy ma fascinovali snímky v National Geographic, či dielo Cartiera-Bressona, Capu a iných pánov dokumentaristov. A to najprístupnejšie pre mňa, v čom som videl súvislosť s reportážnou fotografiou, boli svadby. Prvá bola kamarátova, ešte s vypožičaným aparátom a potom nasledovali ďalšie a ďalšie.
V čom spočíva reportážny prístup pri fotografovaní svadby?
Na slovenských svadbách stále prevláda štylizovaná portrétna “parková” fotografia, vo svete je ale reportáž veľmi trendy. V čom tento prístup spočíva, sa zvykne líšiť v závislosti od autora. Ja sa napríklad vyhýbam použitiu blesku, pracujem s dostupným svetlom, blesk vnímam ako niečo rušivé. To je veľmi ťažké najmä na posvadobných zábavách, kde si často ľudia až na osvetlení nedávajú veľmi záležať, ale aspoň sú výsledné fotografie výnimočnejšie a neštandardné. Avšak hlavným aspektom reportážneho prístupu je, že sa snažím do rodiny zapadnúť a nepôsobiť rušivo, byť jej prirodzená súčasť. Výsledkom je možnosť zaznamenať tie naozaj kritické, osobné momenty. Stále tvrdím, že fotenie svadby nie je tak o schopnostiach fotografických, ako o ľudských.
Svadobné obrady nie sú každodennou udalosťou, čo robíte, pokiaľ nefotografujete?
Som vedecký pracovník (zmenilo sa mi medzičasom zaradenie) na Chemickej fakulte Slovenskej technickej univerzity. Pôsobím na oddelení polygrafie a aplikovanej fotochémie, kde vyučujeme fotografiu, ale tú technickú, ako je vyvolávanie, vlastnosti fotografických materiálov a podobne, plus mali sme projekt na záchranu historických kolorovaných fotografií. Organizujeme fotografickú súťaž Fotografia Academica pre študentov stredných a vysokých škôl, tento nápad som získal pred ôsmimi rokmi a súťaž vznikla z potreby oddelenia, kde sme sa potýkali s malým záujmom zo strany študentov. Organizuje sa každé dva roky, tento rok prebehlo štvrté bienále. Snažíme sa robiť súťaž tak, aby ľudí zároveň vzdelávala.
Výstupy zo svadieb nezriedka balansujú na hranici gýču, ako tomuto predchádzate?
Možno povedať, že svadba sama o sebe je gýč, ale samotné prevedenie môže byť i veľmi vkusné. Pre mňa je gýčová napríklad práve tá štylizovaná fotografia niekde v prírode. Treba si nájsť svoju cestu, pomocou ktorej sa budete odlišovať. Mojou zásadou je čo najmenej štylizovať, ísť po prirodzenosti, zachytiť okamih, ktorý nie je umelo aranžovaný.
Svadbu považujú mnohí zamilovaní za najkrajší, najdôležitejší deň vo svojom živote, z čoho plynie veľká náročnosť na služby. Stane sa, že sa váš vkus a vkus zákazníka nestretnú?
Pre mňa je veľmi dôležité byť si vedomý toho, čo dokážem a čo nie. A keď niečo neviem, tak do toho nejdem. Nespravím pre zákazku všetko, nemôžem si dovoliť aby bol klient nespokojný, pretože je to jeho výnimočný deň a navyše jedna zlá reklama mi zničí päťdesiat svadieb. Pre začiatok zákazníkom vždy vysvetlím, že to čo robím, robím najlepšie ako ja viem a ak mi nenechajú dostatočnú slobodu, dobré to nebude. Pokiaľ sa mi toto podarí objasniť, tak mám voľnú ruku. Stále cítim, že slobody mám dosť. Je to o dohode. Napríklad keď odovzdávam fotografie vo fotoalbume, niektoré sú farebné, no prevláda čiernobiela. Nikdy u mňa nehrozí, že by som vyhotovil všetky zábery v oboch variáciách. Buď snímku vidím ako farebnú, alebo ako čiernobielu.
Ako dlho už fotíte svadby? Nie je to pre umelca vyčerpateľná téma?
Asi šiesty rok a zatiaľ nemám ten pocit. Môj obľúbenec Jeff Ascough fotografuje dvadsaťpäť rokov a to päťdesiat, šesťdesiat svadieb ročne a jeho výsledky sú naďalej neskutočné, evidentne sa to dá. Či je to pre mňa vyčerpateľné, to uvidím, zatiaľ mám dojem, že každá jedna svadba je úplne iná. Doteraz som neurobil snímok prvého bozku, s ktorým by som bol spokojný a to ani na päťdesiat percent. Avšak nemyslím si, že to je dôsledkom nedostatku mojich schopností ale skôr faktom, že u nás na Slovensku sa prvému bozku neprikladá dostatočná váha. Je to len tak medzi rečou, ani nemrknete a je preč. No pre mňa je kľúčový.
Čo máte na svadbách ako fotograf, no aj ako človek, rád?
Páči sa mi práve to, že nie je svadba ako svadba, každá je absolútne odlišná. Páčia sa mi tie emócie, je to osobné, ľudia vás pozvú na udalosť, ktorá je v ich živote naozaj veľkou vecou. Vznikajú tam i kamarátstva, s viacerými bývalými klientmi som naďalej v kontakte. Najradšej mám na svadbe nečakaný dážď, čo svadobníci naopak pochopiteľne nemajú radi. A úplne najlepšie sú deti, tie sa mi tam priam žiadajú.
Aké sú to emócie, samozrejme okrem tých romantických?
Na Kysuciach sa hovorí, že kysucká svadba bez bitky nie je svadba (smiech). Inak okrem radosti občas smútok zo strany rodičov, ktorí to prežívajú veľmi, trochu stres, strach, ale počas samotného obradu sú tie emócie už len kladné, i keď cez slzy.
Spomínali ste dokumentaristické vzory, ktoré vás k fotografii v podstate priviedli.
Je ich strašne veľa, väčšinou sa naozaj pohybujú v oblasti reportážnej fotografie, či už majstri veľkej reportáže ako Henri Cartier-Bresson, Robert Capa, alebo v mojej pracovnej oblasti Jeff Ascough, prezývaný Bressonom svadobnej fotografie. Toho považujem za môj najväčší vzor. Z domova je to napríklad môj rodák Karol Kállay, Tono Stano, takú moju profesnú métu predstavuje Róbert Fojtík. Z českých mám rád dielo Jána Šibíka.
Kladiete si isté vyššie méty, okrem úspešnej a kvalitnej realizácie jednotlivých zákazok?
Bol by som šťastný, keby ľudia začali vnímať fotografiu ako niečo, čo je na svadbe mimoriadne dôležité. V Amerike sa traduje taká úžasná veta, že keď horí dom, prvé čo sa zachraňuje, je svadobný album. Tam zhruba tridsať percent nákladov svadby putuje práve na fotografiu, u nás ani neprevyšujú číslo desať, čo je veľmi málo. Podľa mňa majú zákazníci nárok a právo na kvalitu a to aj čo sa týka výstupu. Momentálne sa vôbec nedožadujú printovej verzie výsledných fotografií, čo je pre mňa základ, príjmu jednoduché dévedéčko. Ja odovzdávam ručne robený elegantný album s tým, že všetky snímky sú umiestnené pod paspartami. Myslím si, že fotografia patrí na papier. Ďalšou métou je dostať sa na takú úroveň, aby som sa mohol živiť len a len svadobnou fotografiou. Taktiež sa musím stále zlepšovať, ak sa nebudem zlepšovať, nemá to význam.
Ste členom asociáce WPJA – Wedding Photojournalists Association. Čo to obnáša?
Členstvo neobnáša nijaké záväzky, je to vec prestíže a uznania. Prijímanie sa odvíja od posúdenia kvality portfólia, veľmi dôležité je, že aranžované zábery, štylizované portréty či zátišia, nesmú tvoriť viac ako desať percent. Netoleruje sa ani výrazná retuš. Stránka asociácie je užitočná najmä pre nevesty a ženíchov, ktorí hľadajú služby tých najlepších reportážnych svadobných fotografov vo svojej krajine. Pre mňa je to naozaj česť, bol som myslím v poradí tretí člen zo Slovenska, teraz ich je päť, veľmi ma to potešilo, v období prijatia som sa práve nachádzal v situácii, kedy som naozaj potreboval nakopnúť.
Vyzerá to, že fotografii v podstate venujete celý svoj profesný život i voľný čas. Hovoríte, že je nielen zamestnaním, ale životným štýlom.
Je to moja prirodzenosť, ktorú mi je ťažko opísať, pretože ju cítim odjakživa. Navyše mi dáva možnosť spoznať nových skvelých kreatívnych ľudí. A najmä zanechať tu niečo po sebe. Predstavujem si, ako si niekto o dvadsať alebo hoci o stodvadsať rokov vyhrabe tie svadobné fotografie po babičke a možno ani nebude tušiť, že som ich zhotovil ja, ale to nevadí. Pokiaľ tá fotka urobí aspoň jednému človeku radosť, tak to má zmysel.
Projekt realizuje Robert Vano Gallery v spolupráci s Webmagazin.sk
Uverejnili sme na: RVG, NF, WMG
Partneri sprievodných akcií: Art of Photography.eu, FUJIFILM Europe GmbH, Art Hotel Kaštieľ Tomášov