logo

Jindřich Štreit: Každý človek je úžasná individualita.


Romana Juhásová, 31. októbra 2014

Java Printing

Robert Vano Gallery a Webmagazin.sk prichádzajú s ďalším špeciálnym vydaním seriálu Neviditeľní fotografi, prvý krát aj pre čitateľov Mojakultura.sk. Cieľom špeciálu je porozprávať začínajúcim ambicióznym fotografom zaujímavé príbehy svetoznámych tvorcov, ktorých cesta k uznaniu bola taktiež neraz kľukatá.

Rozsiahla tvorba Jindřicha Štreita je ovenčená najrôznejšími domácimi aj medzinárodnými oceneniami, tým najnovším je čestný doktorát od Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Usporiadal viac ako tisíc výstav, vydával nádherné knihy. Napriek tomu sa ale stále nazýva Jindrom ze Sovince, fotografom jednoduchých ľudí, a “neviditeľnosť” nepovažuje za niečo frustrujúce. Naopak, za svoje najtvorivejšie obdobie označuje časy minulého režimu, kedy svoje dielo nesmel prezentovať. Fakt, že sa fotografiou nikdy nechcel živiť mu dal niečo oveľa cennejšie ako slávu a peniaze – slobodu.

5
Spomínate si ešte na to, ako to celé začalo? Ako ste prvýkrát chytili do ruky fotoaparát?

Začal som fotografovať až na vysokej škole. Môj pedagóg rád kupoval a následne predával fotoaparáty a i ja som si jeden zadovážil. Fotografii sa venoval môj otec, ale mňa k tomu nikdy veľmi nemotivoval. Postupne som dokumentoval všetko naokolo, najmä dedinu a taktiež som začal vystavovať. Potom ma zavreli a osem rokov som strávil na štátnom statku. Nesmel som publikovať a vystavovať a bolo to najkrásnejšie, pretože som len fotil. To bolo ideálne.

12-18

Nebolo to frustrujúce? Najmä keď ste nemohli tušiť, či a kedy príde revolúcia?

To ma vôbec netrápilo. Mrzelo ma, že prišla revolúcia, samozrejme v úvodzovkách. (smiech) Po revolúcii som ale začal chodiť do sveta a dá sa povedať, že som sa stal známym.

21

Ovplyvnil Vás vo vašej tvorbe niekto?

Samozrejme, rôzni fotografi, medzi nimi aj moji priatelia. Nehovoril by som ale o vplyve, skôr o fotografoch, ktorých som mal rád. Patria tam Diane Arbus, Henri Cartier-Bresson, Robert Frank. Avšak každý si musí nájsť svoj rukopis a nemôže fotiť ako Frank alebo Bresson. Najťažšie je vymaniť sa z vplyvov a nájsť svoj rukopis.

058-67-pohýeb

Čo je pre Vás ako fotografa sociálneho dokumentu na človeku najzaujímavejšie?

Život, ktorý človek prežije. Každý človek je úžasná individualita. Takto k nemu musíte pristupovať.

58

Mnoho tém, ako napríklad dedinu, systematicky stvárňujete v rodných Čechách, fotografovali ste však aj v Japonsku, Číne, Rusku, či Čečensku. Líši sa Váš pracovný postup a spôsob nazerania doma a v zahraničí?

V známom prostredí je fotografovanie ďaleko jednoduchšie a prirodzenejšie. Fotografovať v i nej zemi je hrozne ťažké, pretože idete po povrchu, po tom, čo je vidieť a nie do hĺbky. Na druhej strane sú ale prvé návštevy krajiny, kde je všetko nové, veľkou inšpiráciou. Myslím, že je dobré to striedať. Keď niekam idete a vrátite sa do sveta, ktorý poznáte, zrazu nájdete veci, ktoré ste si predtým vôbec nevšimli. Aby sa človek neopakoval, je dobré cestovať.

170

Akú najdôležitejšiu radu tlmočíte svojim študentom a mohla by pomôcť aj “neviditeľným fotografom”?

Doporučujem, aby si vybrali tému, na ktorej budú pracovať. Iba dlhodobé sledovanie cieľa vedie k výsledku.

„Čim je žiak talentovanejší, tým viac mu treba pomôcť.“

Moravice_1993

Ako sa vy dostanete k určitej téme?

Buď si tému vyberiem ja, alebo ona príde za mnou a povie: “poď Jindro, ideme na to”. (smiech)

Arnoltice_1987

Sú témy, do ktorých by ste sa nepustili?

Nikdy som nechcel robiť fotografiu na predaj a ani sa fotografiou živiť. Radšej som učil, ako keby som mal byť závislý na predaji. To mi dovolilo byť slobodný. Nikdy som nerobil niečo, čo by som nechcel. Žiadnu reklamu, komerciu, nič, čo je “lechtivé a lehké”. Mám rád vážne témy.

Kýiv _1993

Venujete výnimočne talentovaným študentom intenzívnejšiu pozornosť?

Myslím, že pedagóg by mal študentom umožniť čo najviac pracovať, publikovať, vystavovať. Čim je žiak talentovanejší, tým viac mu treba pomôcť. Na vysokej škole ale samozrejme musíte konzultovať s každým. Tí výnimočne talentovaní buď konzultujú veľa, alebo vôbec. To sú dva tipy, ktoré sa vyskytnú snáď na každej škole.

Albrechtice_1983

Hovoríte, že Vás naučil fotografovať život. Akú majú mladí ľudia ambíciu ísť fotografiu študovať?

Je iba na nich, či fotografiu študovať chcú alebo nie. Máme slobodu, nikto nič po nikom nechce, v súčasnej dobe je toľko možností ako získať vedomosti, či už formou školstva alebo rôznych workshopov. A kto chce, môže si zvoliť tú ťažšiu, no možno zaujímavejšiu cestu a prísť k poznaniu samostatne.

TØchanov_1981

Čo by ste odkázali záujemcom o Vami vedený workshop?

Nech prídu dobre naladení, otvorení, nezakomplexovaní, schopní vnímať to, čo sa im život ponúka a schopní nájsť empatiu.

rvg2 (1)-1

Projekt realizuje Robert Vano Gallery v spolupráci s Webmagazin.sk a Mojakultura.sk
Uverejnili sme na: RVG, NF, WMG , MK
Partneri sprievodných akcií: Art of Photography.eu, FUJIFILM Europe GmbH, Art Hotel Kaštieľ Tomášov

Jindřich Štreit, narodený 5. septembra 1946 v českom Vsetíne je fotografom sociálneho dokumentu, vysokoškolským profesorom Inštitútu tvorivej fotografie na Sliezskej univerzite v Opave, kurátorom a organizátorom kultúrneho života. Roky sa zaoberá najmä jeho srdcu blízkou tematikou dedinského prostredia, fotografoval však aj bežný život v Japonsku, Číne, Čečensku, alebo Rusku. Absolvoval viac ako tisíc výstav, ako kurátor taktiež realizoval výstavy iných umelcov. Vydal tridsať publikácií, jeho dielom a životným príbehom sa zaoberalo niekoľko dokumentárnych filmov. Počas bývalého režimu bol pre účasť na nepovolenej výstave odsúdený na desať mesiacov vo väzbe. Získal radu domácich aj medzinárodných ocenení, to najnovšie, čestný titul Doctor honoris causa, mu udelila Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave. Má ženu Agnes a dcéru Moniku, celý život žije v dedine Sovinec.

FOTOGALÉRIA

[nggallery id=125]
SÚVISIACE ČLÁNKY
Filter by
Post Page
Neviditeľní fotografi archiv Petra Lukáčová
Sort by

  • Share