Niekedy asi pred 10 rokmi som pri akejsi talkshow v Českej televízii zastavil svojich obvyklých 30 prepnutí za minútu na diaľkovom ovládači. Zaujal ma hosť relácie, ktorý slovensko-českým jazykom s anglickými opisnými tvarmi vykresľoval vcelku vtipnú príhodu o tom, ako sa ocitol vo výťahu, ktorý sa z ničoho nič začal „obrovskou rýchlosťou rútiť k zemi… “. Kdesi počul, že vo výťahu, ktorý začne padať k zemi, by mal človek začať skákať hore-dole, čím vyššie, tým lepšie, aby sa vo chvíli, keď kabína výťahu dopadne prudko k zemi, dotyčný nachádzal – aspoň s určitou pravdepodobnosťou vo vzduchu, a tým stlmil prudký náraz. A predišiel „následkom na živote“. Tak teda začal v tom výťahu skákať, no nebol v ňom sám. Ostatní spolucestujúci ho s prekvapením sledovali, pokým automaticky brzdiaci systém kabínu výťahu postupne bez zbytočného preťaženia nezastavil na najnižšom poschodí, kde všetci pokojne vystúpili so zmiešanými pocitmi z nekonvenčne extravagantného pána. Už od začiatku som vedel, o koho ide.
Ako mladý fotograf som vyrastal na fotografiách R. Avedona, D. Hamiltona, H. Newtona, F. Drtikola, J. Sudeka, J. Funkeho, ale hlavne J. Saudeka. V období osemdesiatych rokov sa z času na čas objavili v časopisoch Saudekove fotografie „moletných“ dám. Boli to dráždivé, provokujúce, odpudzujúce a príťažlivé fotografie zároveň, bolo to IN. Pre nás, ktorí sme chceli provokovať, niečo zmeniť a vysmievať sa zažitým konvenciám na najelementárnejší obraz každého človeka – pohľad na nahotu, na jej akceptáciu spoločnosťou, chceli sme zmeniť svet.
Fascinovalo ma inscenovať nahotu ženy pred objektívom fotoaparátu a snažiť sa zachytiť okamih, ktorý sa už nemôže opakovať. S pobavením pozorovať rozpačitosť diváka. V tejto dobe som nafotil aj mužské akty, fotenie bolo zdĺhavé, plné nervozity, neistoty. S výsledkom som nebol spokojný. Bol som presvedčený, že mužské telo nie je také dokonalé a príťažlivé ako ženské, a preto nemôžem urobiť dobrú fotku.
Onedlho sa mi dostal do rúk zahraničný magazín, kde boli umelecké fotografie mužských aktov (podotýkam, že boli osemdesiate roky). „Hmm, tento chlapík to nafotil fakt super!“ – bol som prekvapený, že sa dá nafotiť mužský akt tak citlivo, výtvarne, ale zároveň provokujúco a dráždivo. Bol som veľmi prekvapený, keď som zistil, že to nie je Američan, ale Slovák. Toto bolo zásadné poznanie. Od tejto chvíle som začal sledovať jeho tvorbu. Fotil supermodelky, herečky, známe svetové osobnosti a krásne výtvarné fotografie. Jeho fotografie dominovali v zahraničných magazínoch. Začal ovplyvňovať môj pohľad na fotografiu. Na to, že fotografia musí byť dokonalá do posledného detailu.
Začiatkom deväťdesiatych rokov sa začali jeho fotografie objavovať v česko-slovenských printových médiách. Opäť fotil krásne ženy, významných ľudí a jemu vlastné mužské akty. Do Prahy prišiel z Paríža, kde žil štyri roky. V Prahe sa usadil, po čase prijal ponuku kreatívneho riaditeľa českej divízie ELLE.
Je známy vo svete, jeho prirodzená skromnosť mu ale nedovolí hovoriť o sebe, že je svetoznámy. Žiaľ, my jeho krajania, ho ešte nepoznáme. Je veľká škoda, že sme nezačali byť už konečne hrdí na jednu výraznú slovenskú osobnosť. Robert Vano si to právom zaslúži.
Mayo Hirc
spoluzakladateľ Robert Vano Gallery
Foto: Robert Vano